Najprv som sa zamyslel nad tým rozdielom medzi obyčajným látkovým rúškom a respirátorom s filtrom tak, ako ho popisujú rôzni verejní činitelia v tlačových besedách. Pripomínam, že sa tej problematike nejako zvlášť nerozumiem a pristupujem k nej len ako bežne vzdelaný technik. Vysvetlenie, že rúško chráni okolie a nechráni nositeľa sa mi nejako nezdá. Ak mám rúško a vdychujem cez neho, tak vidím ako sa pri nádychu pritlačí k tvári a pri výdychu sa oduje a vlhký vzduch uniká doširoka. Ak nie som infikovaný vírusom (nepáči sa mi výraz „nakazený“) tak ma rúško ochráni (?) hlavne ak na mňa niekto prskne alebo kýchne. Ak by som bol nedajbože infikovaný tak (možno) zachytí nákazu odo mňa. Záleží od konfigurácie a kvality rúška či látky.
V prípade filtra alebo respirátora je to vraj ináč, chráni to vraj nositeľa. Ak si to zrekonštruujem tak pri nádychu prejde vzduch cez filter do pľúc a vírus sa na ňom zachytí. Zachytí sa podľa kvality filtra a tá môže byť rôzna. Pri výdychu a pri dobrej kvalite filtra už za ním vo vzduchu vírusy nie sú (sú na filtri) a tak je jedno kade a ako vzduch unikne. Ale okolie už nie je ohrozené. Respektíve podľa kvality filtra. Ináč to plní funkciu rúška, nič viac. Tie filtre č som videl sú maličké a tomu zodpovedá aj ich kapacita- tiež maličká. Malý prietokový prierez plochy nezaručuje optimálnu rýchlosť prúdenia cez filter a tomu potom zodpovedá účinnosť filtrovania.
V konečnom dôsledku je teda prakticky jedno či nosíme rúško alebo respirátor.
Hodiny vyhradené v predajniach pre dôchodcov sú v podstate pozitívne. Ak by všetci dôchodcovia chodili nakupovať len doobeda od 9 do 12 tak by tam bola poriadna tlačenica. Takto tam majú voľnejšie a nemusia dlho čakať a tlačiť sa. A tí čo to v danom čase nestíhajú sa musia uskromniť.
Zaujala ma aj problematika „vypnutia krajiny“. I keď sme národ disciplinovaný a uvedomelý obávam sa, že by prinieslo väčší úžitok. Občianska disciplína je síce látka chemicky čistá, ale rozpustná v alkohole. Najmä čo sa týka Veľkej noci. Národ je už tri týždne pridusený rúškami a nedostatkom pohybu a tak možno predpokladať, že čiastočne uspokojený dobrými (?) štatistikami si trochu povolí. Poznáme to najmä v spojitosti so zvýšenou konzumáciou alkoholu a stúpajúcou bujarosťou šibačov v pondelok od rána do obeda.
Pamätám sa z mladosti na bujaré hlúčiky mládencov, ktoré sa potuloval hore-dole dedinou a šibali a polievali koho stretli. V roku 1968 som sa takejto „spanilej jazdy“ zúčastnil aj ja. Začalo to nevinne, s kamarátom sme navštívili, vyšibali a decentne navoňali kolegyňu. Pokračovali sme kamarátovými známymi, potom sa k nám pridal nejaký jeho príbuzný a išli sme k jeho rodine, potom sa stratil môj kamarát. V jednej rodine sme sa nejako zaplietli do diskusie, či to Rusi len tak nechajú a pripomienka možnosti že vojensky zakročia domáceho tak vytočila, že začal hádzať krištáľové štamprlíky o mahagónový sekretár. S nadávkami do pravicových oportunistov nás vyhodil.
Tak som sa už za tmy zobudil na gauči v neznámom byte. Bol som vyzutý a prikrytý dekou. Pomaly som sa zorientoval a hnaný smädom sa šuchtal po špičkách do kuchyne...
Takže ten navrhovaný zákaz vychádzania na sviatky by sa dosť hodil a potlačil by chúťky na návštevy. Vzhľadom k tomu že ani stanné právo by tu šibačku celkom nepotlačilo, iba zmiernilo. dôchodcovia by vtedy o nič neprišli, obchody sú vtedy aj tak zatvorené.
A ako to skončilo? Vstal som, našiel som kuchyňu a nad drezom som sa poriadne napil. Ale ako som sa tam motal stúpil so do pekáča s výpekom a masťou z kačice, ktorý ležal na zemi. Tlmene som zahrešil, vyložil nohu do drezu, vyzliekol si mastnú ponožku a začal ju prať. Moc mi to nešlo. Vtom sa zažalo svetlo a od dverí sa ozval srdcervúci výkrik „Čo tu robíte, preboha“! Obzrel som sa a vo dverách stála domáca v nočnej košeli.
Aká otázka, taká odpoveď. Nič lepšieho ma nenapadlo odpovedať ako „Nevidíte? Periem si ponožku!“
Nakoniec sa všetko vysvetlilo a nikto sa nehneval. Bola polnoc. Odišiel som nočnou Trnavou na ubytovňu na druhom konci. Všetko dobre dopadlo.
Nikto nevie kedy a ako to skončí. Winston Churchill po víťaznej bitke u El Alamein v roku 1942 povedal: „Toto nie je koniec ani začiatok konca. Možno je to iba koniec začiatku.!“
My SME na tom podobne, treba len dúfať. Všetko nejako skončí, najlepšie aby to bolo rýchlo a s najmenšími stratami.
